Dnes je piatok, 22.október 2021, meniny má: Sergej
Čas čítania
10 minutes
Zatiaľ prečítané

STRETNUTE - Lásky Petra Dvorského

september 25, 2021 - 13:00
Do všetkého, čo v živote robil, dal obrovský kus seba, svojej duše. A hoci je opera u nás žáner nie príliš výrazný a masovo obľúbený, jeho meno je vo svete synonymom Slovenska. PETER DVORSKÝ oslávi tento týždeň krásnych 70 rokov, a tak si spolu so Slovenkou zaspomínal na svoj neuveriteľný život.
Foto: 
Ramon Leško

Pán Dvorský, s okrúhlymi narodeninami prichádza spomínanie, nostalgia. Pripravujú pre vás na pôde SND veľký koncert, nakrúcajú sa o vás celovečerný dokument... Keď sa dívate za seba, na svoj život, nezdá sa vám až neuveriteľný?

Niekedy sa sám seba pýtam, či je to všetko pravda. Nostalgia je tu stále, zvlášť v tomto období. Pred pár mesiacmi som si vôbec neuvedomoval, že budem mať sedemdesiatku, hoci sa to občas u nás v rodine spomenulo. No vôbec mi nenapadlo, že by mohlo prísť k takýmto krásnym udalostiam. Chystá sa pre mňa galakoncert, to je niečo úžasné a dojíma ma to. Keď spomínam, nie vždy sa rád k niektorým témam vrátim. Niektoré šteklia pri srdci, niektoré bolia, no často mi vháňajú slzy do očí. Je dobre, že je to za mnou, že sa udiali v mojom živote toľké pekné veci. Niekedy si hovorím, že keby som bol mladší, niečo by som urobil inak, lepšie... Ale ďakujem Bohu za to, že je to tak, ako to je a boli to nádherné roky, ktoré som prežil v Slovenskom národnom divadle a na iných javiskách vo svete.

if-dvorski_19.jpg

Lásky Petra Dvorského
Foto: 
archív P.D.

Rozmýšľali ste niekedy nad tým, čo muselo byť vo vzduchu v rodnej Hornej Vsi, keď sa štyria bratia Dvorskí stali opernými spevákmi? Veď to je zázrak, nie je to vôbec obvyklé, tobôž v tom čase...

(Smiech.) To máte pravdu. V tom čase sme nevedeli, že ideme v ústrety opere. Keď som sa dal na štúdium na bratislavskom konzervatóriu, vedel som, že sa idem učiť spievať klasický spev. Teda, že sa budem učiť narábať s hlasom, ale čo je opera, som nevedel. To som zistil, až keď som prišiel do Bratislavy a začal som pravidelne chodiť do opery. Ako študent som bol prakticky na každom opernom predstavení. Opera ma zaujímala a nadchla, nevedel som sa jej nasýtiť. Bratia sa až neskôr, prakticky cezo mňa dozvedeli, čo to je opera, a následne ju spoznávali.

Už ako dieťa ste vedeli, že je to láska na celý život?

Áno. Vedel som to okamžite. Bolo to ako blesk z jasného neba. Ako jedenásťročný som bol zo základnej školy na zájazde v Bratislave, šli sme na predstavenie Eugen Onegin. Vtedy som bol prvýkrát v opere. V tom istom titule som neskôr na doskách Slovenského národného divadla debutoval, Onegin sa mi stal osudný. Opera ma chytila za srdce, lebo Čajkovskij písal srdcervúco. To, čo bolo nostalgické, bolo vskutku nádherné, ale nádherná bola z jeho pera aj veselosť. Jeho hudbu som nasával hlboko do seba a keď som počul áriu Lenského, ktorú spieval pán doktor Papp, do opery som sa definitívne zamiloval. Dokonca sa mi v noci o opere snívalo, stále som ju počul.

Teda aj dnes vám spôsobuje zimomriavky?

Áno. Doteraz ma rozcitlivie, berie mi dych. Drží ma to dodnes, hoci dnes už operu nespievam, no vraciam sa pri jej počúvaní v myšlienkach do mojich začiatkov, vzbudzuje to vo mne krásne spomienky. Nesmútim, nie som zatrpknutý, že už nemôžem spievať. Ďakujem za toľké krásne árie a ďakujem samotnému Čajkovskému, že to bol on, kto ma očaril.

Rodičia vášmu „manželstvu“ s operou požehnali? Podporovali vás?

Otec ma veľmi podporoval v tom, aby som šiel na konzervatórium. On sám kedysi chcel študovať hru na husliach, no bolo to bez šance – neboli na to peniaze. Aj keď zo začiatku to bola skôr mamička, kto ma provokoval – keď už si doma toľko pospevuješ, prihlás sa do televízie. Chcela mať zo mňa Karla Gotta (smiech). Ale keď som si spev potom vybral ako budúce povolanie, zneistela. Myslela si, že sa neuživím, že skončím ako žobrák... No jej obavy sa našťastie nenaplnili. Neskôr už obaja chodili na všetky moje vystúpenia.

Keď sa povie Peter Dvorský, pre mňa sú to sviatočné chvíle spojené s vašou hudbou a hlasom. Poznáte ľudské príbehy a osudy, v pozadí ktorých zneli vaše árie a váš hlas?

To je krásna otázka a ďakujem za poklonu. Mám fanúšikov, ktorých pokojne môžem nazvať priateľmi, pretože sú oddaní opernému umeniu a dodnes mi fandia, hoci, ako som už povedal, nespievam. Spomínajú na moje nahrávky, majú programy z mojich prestavení, na ktoré pravidelne chodili... Jeden pán, je učiteľ Základnej školy v Zavare pri Trnave, volá sa Maroš Gábriš, príde aj na koncert, ktorý SND uvedie v deň mojich 70. narodenín a pokrstí novú knihu o mne, ktorá vyšla v angličtine. Videl všetky moje operné predstavenia v Bratislave, chodil na ne s rodičmi odmalička a ostal mi verný. Dodnes mi píše, sme v kontakte a som za neho rád. Mám množstvo fanúšičiek, ktoré mi ešte stále napíšu, spomínajú na staré predstavenia, ako na ne zapôsobili, čo v ich živote zohrali... Sú to ľudia, ktorí si ma naozaj v niektorých životných chvíľach privlastňujú, to je milé. Moja manželka by mohla byť pokojne žiarlivá, ale nie je. Vysvetlil som jej, že toto sú moje operné lásky. Ženy, ktoré milujú operu, nie mňa. Ja som len ten, kto im ju priblížil.

Aj vo vašom prípade asi platí, že za úspešným mužom treba hľadať ženu, však?

Absolútne to platí. Neraz som povedal, že mám vynikajúcu manželku, ktorá sa o mňa starala a stará sa dodnes veľmi svedomito a krásne. Je to úžasná verná žena a môj najlepší kritik. Neraz mi povedala, keď chodila na moje predstavenia – Peter, tam si bol výborný, ale toto si nemusel takto, nabudúce to urob inak. Neraz mi poradila aj s textom, keď sedela blízko nad orchestrišťom. Odchádzal mi text, zistil som, že neviem ako ďalej, pozrel som na ňu a ona mi ho pošepkala. Zachránila ma.

Vaše dve dcéry opera takpovediac obišla, čo váš vnuk Martin? Je muzikálny?

Martinko miluje vážnu hudbu a operu, ale nie je muzikant. Hrá trochu na gitare a na ukulele, učí sa na klavíri. No nemá na to už veľmi veľa času, nastúpil do školy umeleckého priemyslu. Je to svedomitý študent, v škole sa cíti dobre a zvláda to. Sme na neho veľmi hrdí.

Spomenuli sme Čajkovského, no zaspomínajme si na slovenského hudobného génia – Eugena Suchoňa, ktorého ste dokonca osobne poznali.

S maestrom Suchoňom som sa stretol a mal som možnosť spoznať ho ešte za čias študentských. Stretnutie mi sprostredkoval jeho zať, ktorý je môj dobrý priateľ. Bol to pre mňa obrovský zážitok. Videl som ho, keď komponoval cyklus piesní, pri ktorom mi hovoril – to píšem pre vás Peterko! Tak ma volal. Keď som sa odhodlal spievať Ondreja v Krútňave, veľmi sa potešil. Prakticky mi nič k tomu nepovedal, nedával mi rady, povedal, že to bude dobré tak, ako to budem sám cítiť. Ondrej sa mi podaril, on bol spokojný, a to je dôležité. Záležalo mi na tom, aby on ako skladateľ nemal zlý pocit, aby si nemyslel, že jeho hudba nemá dobrého interpreta. Jeho Ondrej je herecky aj spevácky veľmi ťažká úloha. Kto ho spieva, pred ním snímam klobúk.

Poďme ďalej spomínať na veľké mená. Luciano Pavarotti a legendárna milánska La Scala, kam ste v roku 1975 odišli študovať.

Dni, ktoré som prežil v La Scale, boli pre mňa veľkým sviatkom, pretože som mal možnosť sledovať z prvej galérie skúšky, ktoré boli na pódiu. Pozerať sa na Luciana Pavarottiho, to bol veľký zážitok. No aj ostatní speváci boli svetoví, zameriaval som sa najmä na tenor. Mal som to šťastie, že som mohol spoznať pána Pavarottiho aj osobne. Raz k nám prišiel do speváckej triedy a rozprával nám o skúsenostiach. No a keď sa vyrozprával, povedal, aby mu niekto zaspieval. Nikto sa k tomu nemal, ostýchali sme sa, veď kto by si už dovolil spievať pred samotným Pavarottim.

Ale vy ste sa osmelili...  

(Smiech.) Jeden pán profesor ma vyprovokoval, aby som zaspieval. Pán Pavarotti sa ma spýtal, či poznám áriu Artura z Puritánov. Povedal som, že áno a on na to – tak mi ju zaspievaj. Hovorím mu – maestro, ale dnes sa necítim úplne najlepšie – a on mi na to – typický tenor, večne chorý –  a zasmial sa. Nemal som inú možnosť, zaspieval som áriu, vrátane vysokého Des a zvládol som to aj bez rozospievania. Luciano Pavarotti ku mne pristúpil, silno ma objal, a to som teda riadne cítil, lebo on bol dvakrát ja (smiech) a povedal – teraz už môžem z tohto divadla odísť, už máte za mňa náhradu. Bolo to veľké krásne vyznanie, z ktorého mám dodnes zimomriavky. Korunou môjho pôsobenia v La Scale bolo, keď ma s ďalšími dvomi kolegami pozval Luciano Pavarotti na benefičný koncert do Modeny a sám nás uviedol...

Obrovský úspech ste zožali aj v Štátnej opere vo Viedni, už ako dvadsaťšesťročný. Zaspomínajme si na predstavenie Manon Lescaut s Mirellou Freni, po ktorom ste zažili nevídaný úspech, pretože sa niekoľkokrát zdvihla opona a vy ste sa opakovane klaňali na scéne. Viete koľkokrát?

Viem, možno to bude znieť neuveriteľne, ale bolo to 43-krát. Boli to nekonečné výkriky – bravó! Bolo to ako vo sne. Keď som šiel do tejto postavy, Mirella Freni mi povedala – ty to zaspievaš, no máš na postavu rytiera des Grieux ešte čas. Možno mala pravdu, no zaspieval som ho vraj dobre. Kritici v novinách napísali, že takého rytiera des Grieux tam nemali desaťročia. Takže asi som obstál a pre mňa to bol veľký sviatok.

S Mirellou Freni ste boli partnermi na veľkých svetových scénach a vďaka vám prišla spievať do Bratislavy. Na čo najradšej z tej  spolupráce spomínate?

Spomienky na Mirellu sú veľmi bohaté a krásne. Spieval som s ňou sedem titulov, najkrajšie zamilované opery a bola to pre mňa veľká škola. Mať takú partnerku vedľa seba, s takou technikou a precíznosťou, to bolo požehnanie. Škola a zážitok v jednom. Keď som spieval vo Viedni Bohému, Mirella Freni tam prišla aj s manželom Nikolajom a nevedel som, že sú v hľadisku. Po prvom dejstve ma čakali pri inšpicientovi, keď som šiel do šatne. Mirella sa mi predstavila, hoci som ju už, samozrejme, poznal dávno. Vysvitlo, že si ma prišla vypočuť, lebo kvôli mne ešte nepodpísala zmluvu na Bohému do Covent Garden. Vedela, že Rodolfa spieva nejaký Dvorský, ale nevedela, kto to je. Urobila mi veľkú radosť, keď dodala, že po prvom dejstve, ktoré videla, už nemá o podpísaní zmluvy najmenšie pochyby.

Je o vás známe, že ste detailista. Bolo nejaké predstavenie, ktoré ste museli chtiac či nechtiac spievať bez predspievania, bez skúšky?

Tento príbeh z La Scaly je veľmi krásny, až neuveriteľný a tiež sa viaže k predstaveniu Bohéma. José Carreras ochorel, a tak si povedali – potrebujeme tenora, ktorý ho zastúpi. Dvorský tu bude spievať o dva dni, nech to zoberie za Carrerasa. Lenže to nebolo také jednoduché... Zabudli na železnú oponu. V deň účinkovania som ešte o štvrtej popoludní sedel vo Viedni na talianskom veľvyslanectve bez víz. Ak by nezasiahol minister kultúry, neviem, ako by to dopadlo. Do Scaly som dorazil necelú hodinu pred predstavením. Nebol čas ani na trému, hoci som bol prvým slovenským tenoristom, ktorý kedy stál na tejto scéne. Keď som dospieval áriu, kde som podržal vysoké cé, na chvíľu bolo hrobové ticho a mne sa zdalo, že trvá hodiny. Boli to tri najstrašnejšie sekundy v mojom živote. Netušil som, ako bude nevyspytateľné milánske publikum reagovať. Potom však začali ľudia revať, tlieskať... Nechcel som veriť vlastným ušiam. Manželka Marta sedela vzadu v lóži a po tvári jej tiekli slzy dojatia. Dodnes to považujem za môj najkrajší spevácky zážitok.

Stále sa neviem zbaviť myšlienky, že ak by nebolo železnej opony, svet by možno Troch tenorov poznal inak. Svietilo by tam vaše meno... Prečo ste neemigrovali? Veď v zahraničí by ste nemali najmenší problém venovať sa milovanému spevu...

Prečo? Mal som tu rodinu, priateľov... Nikdy som emigrovať nechcel. Slovensko milujem, zostal som mu verný, napriek tomu, že tu nie všetko klape ako má. Je to prekrásna krajina a žijú tu veľmi dobrí ľudia, ktorých je väčšina.

Čo momentálna napĺňa vaše dni?

Oddychujem a chodím k lekárom (smiech). Jedno s druhým. Snažím sa na sebe urobiť potrebný „servis“, aby som ešte vydržal. Chystám sa a verím, že to vyjde, budúci rok venovať pedagogickej činnosti. Chcem robiť spevácke kurzy, ktoré sa už plánujú spoločne s Ivetou Malachovskou, ktorá bude manažérkou. Chcem sa venovať mladým spevákom, myslím, že im mám čo povedať a v čom poradiť.

Je univerzálna rada, ktorú by ste im dali už teraz?

Počúvať svoje telo, nehnať sa slepo za úspechom a vedieť odpočívať. Kvalitný spánok je prvoradý. Keď je spevák nevyspatý, nedá sa nič robiť, na hlase to nepekne pocíti. Disciplína vo všeobecnosti je veľmi dôležitá. Nuž a potom repertoár, ktorý spevákovi lahodí a v ktorom sa sám cíti dobre.

Čo súdite o aktuálnej slovenskej opernej scéne a ako vidíte jej budúcnosť?

Máme tu šikovných ľudí, dramaturgov, no poviem to úplne prozaicky – slovenská opera potrebuje obrovský balík peňazí. Keby som začal rozprávať, aké peniaze majú susedné divadlá na operu... Treba to povedať nahlas – opera si na seba nikdy nezarobila. Nikdy nikde. Môžu mať veľké divadlá superdrahé lístky, no nezarobia si na seba. Okolo opery sú obrovské náklady, je pri nej veľmi veľa ľudí, to je masa ľudí, čo vytvára nádherné dielo, je to špecifické divadlo všade vo svete. Keď bude dostatok financií, bude aj dostatok spevákov a z času na čas budeme môcť pozvať aj svetových. Aspoň jedného, dvoch za mesiac, ktorí pritiahnu do opery publikum. Potom môžu byť aj nároky na vyššie vstupné a potom by sa to mohlo dostať do takých koľají, ako by sme si všetci želali.

O čom dnes sníva Peter Dvorský?

(Povzdych.) O tom, aby covid pominul, aby sme boli zdraví, spokojní, všetci bez rozdielu. Nemám iné prianie. Nemám želania pre seba. To, čo som dostal a dostávam, to je také prekrásne a veľkorysé... Dostal som k narodeninám krásne dary. Koncert od Slovenského národného divadla, dokumentárny film, ktorý Ivetka Malachovská vymyslela a ktorý nakrúcame... Je to krásne. Naozaj si úprimne želám, aby bol vo svete mier a aby prestali vojny, nezdary a choroby.

- - Inzercia - -