Dnes je utorok, 14.august 2018, meniny má: Mojmír
Čas čítania
2 minutes
Zatiaľ prečítané

Slovenka na sobích pretekoch

marec 31, 2010 - 11:03
Už druhý rok pôsobím ako saleziánska dobrovoľníčka v meste Aldan v Jakutskej republike (najväčšia z republík Ruskej federácie), vzdialenom takmer deväťtisíc kilometrov od Slovenska. Spolu s ďalšou dobrovoľníčkou Zuzkou pomáhame trom slovenským misionárom v pastorácii priamo v Aldane, ale aj v okolitých domorodých dedinách.

Pôvodní obyvatelia – Jakuti a Evenkovia – sa živili prevažne chovom dobytka, lovom divej zveri, rybolovom a chovom sobov. Ešte aj dnes mnohí z nich (nazývajú ich „oleňovodi“, oleň – sob) žijú hlboko v tajge so svojimi stádami na takzvaných stalbištiach a do dedín sa vracajú len niekoľkokrát za rok. Jednou z takých príležitostí je napríklad domorodá slávnosť deň oleňovoda v evenkijskej dedine Chatystýr.

Preteky oleňovodov
Tento rok sa sviatok konal 20. marca už tradične na zamrznutej rieke Aldan. Teplota sa tu na jar pohybuje okolo mínus 15 °C, v zime dosahuje aj mínus 50 °C, takže rieky sú ešte stále zamrznuté a ľudia, soby aj autá sa po nich môžu spokojne pohybovať bez toho, že by hrozilo prelomenie ľadu.
Hlavným programom na tejto obľúbenej slávnosti sú preteky oleňovodov s ich najlepšími sobmi. Súťažilo sa vo viacerých disciplínach. Najprv to boli preteky mužov na sánkach – nartách – ťahaných dvoma sobmi, na vzdialenosť sedem kilometrov. V takej istej disciplíne pretekali aj ženy – oleňovodky.

Svoju šikovnosť predviedli súťažiaci aj v jazde na soboch (tzv. jazda vjerchom) na vzdialenosť jedného kilometra. Najprv muži, potom ženy. Aj ja som vyskúšala vysadnúť na soba a zistila som, že udržať na ňom rovnováhu je oveľa ťažšie, než na chrbte koňa. Navyše som na soba privysoká – domorodí obyvatelia majú nízku postavu a malú hmotnosť. Takže som horko-ťažko a za pomoci prešla na chrbte soba len pár metrov. Úplne na koniec sa konali spoločné preteky všetkých účastníkov na vzdialenosť sedem kilometrov. Víťaz týchto pretekov získal hlavnú cenu – automobil Žiguli.

Evenkinské tradície

Počas pretekov sa na pódiu konal kultúrny program, v ktorom vystúpili tanečné skupiny a ľudoví speváci spievali piesne v evenkijskom jazyku, ktorému už, bohužiaľ, nové generácie nerozumejú.
Tí, čo nesúťažili v pretekoch na soboch, sa mohli zapojiť do iných spievodných aktivít. Napríklad vyšplhať sa za niektorou z cien na vysoký drevený stĺp pokrytý ľadom. Na moje veľké prekvapenie a obdiv sa to naozaj niektorým podarilo.

Počas celej slávnosti sa deti a mládež vozili na saniach, snežných skútroch, ale aj na jakutských koňoch. Tie sú nízke, tučné, s dlhou srsťou – prispôsobené sibírskym podmienkam. Spolu s domácimi aj s hosťami slávnosti sme sa tešili slnečnému počasiu. Tí, ktorých napriek tomu premohol chlad, sa mohli zohriať pri piecke v niektorom z postavených poľovníckych stanov. A pred každým stanom ponúkali chatystýrski umelci suveníry vyrobené z kože, teplé oblečenie či unty, vysokú obuv zo sobej kožušiny, ale aj miestne špeciality. Jazyk, vnútornosti a samozrejme šašliky – mäso pečené na ražni – bez ktorých sa tu nezaobíde žiadny sviatok.

Slávnostný program pokračoval aj večer v kultúrnom dome. My sme sa však už vracali zasneženou sibírskou cestou do Aldanu. Vyštípaní vetrom aj zubatým slnkom. Tešilo ma, že som mala možnosť zúčastniť sa na tomto evenkijskom sviatku (minulý rok som už zažila sviatok Bakaldyn – vítanie leta) a preniknúť tak trochu hlbšie do kultúry ľudí, ku ktorým som pricestovala cez polovicu zemegule a ktorí mi tak prirástli k srdcu...

Autor: ANNA SABUCHOVÁ
Foto: autorka

- - Inzercia - -