Dnes je nedeľa, 18.február 2018, meniny má: Jaromír
Čas čítania
5 minutes
Zatiaľ prečítané

Neraz som zažil, keď vo vzduchu bolo počuť zasvišťanie odpálenej rakety

november 21, 2014 - 19:17
Vyštudovaný novinár Pavol Vitko sa žurnalistike a literatúre faktu venuje celý svoj život. Ako jeden z mála Slovákov sa dlhodobo venuje vojnovej žurnalistike, ako reportér navštívil viaceré vojnou alebo ozbrojeným konfliktom zmietané krajiny. Jeho fotografie z vojenských misií boli súčasťou dvoch desiatok výstav, napríklad v Haagu, Bukurešti, Bagdade, Užhorode či v ďalších 15 mestách. Ako zatiaľ jedinému slovenskému novinárovi mu v roku 2009 udelil vyznamenanie za publikačnú činnosť o operácii ISAF v Afganistane generálny tajomník NATO. Aj on sa zaradil do nášho elitného klubu XF people.

Na Slovensku nemáme veľa novinárov, ktorí strávili dlhší čas vo vojnou zasiahnutej krajine. Vy ste boli viackrát v Afganistane, Iraku, na Balkáne, Kaukaze, v Sýrii či Sierra Leone a písali články o ozbrojených konfliktoch a vojenských operáciách...
A keby sa niečo stalo, tak ma treba pochovať v Malých Ledniciach, s takouto „vtipnou“ vetou  sa vo dverách nášho bratislavského bytu pred podobnými cestami už vyše dvadsať rokov lúčim s manželkou. Malé Lednice pri Považskej Bystrici sú moja rodná obec, a uznávam, že ten humor je dosť čierny... Ešte sa ani raz nestalo, že by manželka čo len pol slovom proti mojim cestám do oblastí vojnových konfliktov niečo namietala, a to je skvelé. Vie, že je to moja práca a že ju mám rád.  A čo ma tam ťahá? Najmä príbehy ľudí. Ich motivácia, odhodlanie, obavy či postoje.  Až keď s nimi človek vypije zo desať káv a prípadne vyfajčí nejakú tú cigaretu, začnú vás vnímať ako parťáka, kolegu, začnú vám dôverovať a v podstate sú napokon radi, že si ich príbeh niekto vypočul.  



Trávili ste čas len s našimi vojakmi alebo ste mali možnosť stretávať sa aj s civilným obyvateľstvom?
Najviac som sa stretával s civilnými obyvateľmi v 90. rokoch, keď som ako reportér Pravdy chodil na Balkán, do Ingušska, Albánska či iných častí vtedy nepokojného sveta. Podobné stretnutia mávam od roku 2001 aj ako šéfredaktor mesačníka ministerstva obrany OBRANA, keď cestujem do operácií medzinárodného krízového manažmentu za našimi vojakmi. Najsmutnejšie chvíle mávam vtedy, keď vidím trpieť deti. Napríklad v Sierra Leone, kde sme mali vojenských pozorovateľov, som sa rozčuľoval,  prečo tie obrovské vodou zaliate diery na cestách aspoň nezasypú štrkom. Môj sprievodca mi na to odvetil, že ma zavezie do kameňolomu. Predstavoval som si obrovské bagre, drvičky, dopravníkové pásy či nákladiaky.  Lenže tam bolo iba asi tridsať otrhaných zrobených detí  vo veku  od 14 do 20 rokov. Mali v rukách ťažké kladivá a roztĺkali veľké kamene na menšie. Boli strážení dozorcami a bolo to v podstate detské otroctvo... Tiež si spomínam na afganského chlapca, ktorý ešte tento rok denne predával pár drobností v priestore dôležitej vstupnej brány na leteckú základňu v Kandaháre, ktorú spoľahlivo strážili naši vojaci. Bol som zaskočený, keď ma oslovil po slovensky. Vysvitlo, že ho slovenské vety naučili naši borci a že ho počas voľných chvíľ učia najmä matematiku. Bol v nej výborný a veľmi by chcel chodiť do školy, ale musí živiť rodinu. Vtedy som bol hrdý na našich vojakov v Kandaháre, ktorí niekoľko rokov predtým postavili v spomenutej základni zrubovú školu pre deti afganských trhovníkov, ktorí tam mali cez víkendy dovolený vstup. Vojaci koaličných síl  ISAF spolu s ďalšími organizáciami postavili škôl v Afganistane doslova tisíce.   



Mali ste priamu skúsenosť aj s teroristickými útokmi?
Ten pocit, keď vo vzduchu počuť zasvišťanie odpálenej rakety z hôr nad základňou, respektíve keď zahučí poplašná siréna a vy neviete, či  to nepadne na hlavu práve vám, som zažil neraz. To je však nič oproti našim vojakom, ktorí bývali v niektorých obdobiach ich 10-ročného nasadenia v operácii ISAF  naozaj zoči-voči veľkým hrozbám. Pri likvidácii mín, nevybuchnutej munície, pri sprevádzaní konvojov alebo počas priamych protiteroristických zásahov vládnych afganských jednotiek, v ktorých pôsobili ako poradcovia a sprevádzali ich. Vždy, keď som sa vrátil domov, niekoľko mesiacov som si vychutnával, v akej skvelej krajine žijem.

Naša generácia už nezažila vojnu a preto si to vieme len veľmi ťažko predstaviť. Ako prežívali vojnu naši vojaci? Predsa len, iné je cvičiť a iné zažiť vojnu na vlastnej koži.
Samozrejme, nemôžem hovoriť za všetkých, ale snáď len dve novinárske zovšeobecnenia. Viete, prečo možno hovoriť o ich skvelej pripravenosti a profesionalite? Nuž aj preto, lebo od roku 1993 boli slovenskí vojaci takmer kontinuálne poverovaní odmínovaním priestorov či likvidáciou nevybuchnutej munície alebo nástražných výbušných systémov. Za celý ten čas dokázali mimoriadne nebezpečnú prácu vykonávať bez jediného zranenia. Tak by som však mohol hovoriť o viacerých  oblastiach ich činnosti. Výnimoční sú aj v psychickej odolnosti. Zrejme aj vy viete, že nám v zahraničnom nasadení padlo už vyše pol stovky vojakov. Bol som medzi našimi vojakmi napríklad len niekoľko desiatok hodín v Iraku po tom, čo tu zahynuli naši traja muži. Ich kamaráti plakali, smútili, no vzájomne sa podporovali, hecovali, že to vydržia, že odslúžia všetky úlohy aj za nich. A tak podobne vždy podržali jeden druhého aj v ďalších prípadoch. Okrem profesionálneho výcviku ich „drží nad vodou“ priateľstvo a spolupatričnosť. A ešte niečo. V Afganistane by vám povedali, že azda nebolo takých vojakov, ktorí by sa tak dobre dokázali zhostiť úloh poradcov či inštruktorov domácich ozbrojených síl ako Slováci. Prečo? Lebo sa nevyvyšujú a vedia, že hoci nemálo domácich vojakov nevie ani čítať, ani písať, aj tak sú to hrdí ľudia, ktorým treba preukázať rešpekt. Musia byť absolútni profesionáli, inak by pred domácimi vojakmi stratili autoritu, musia však s nimi komunikovať ako rovní s rovným, len tak si môžu udržať vzájomnú dôveru. Nie je potom náhoda, že na úlohy poradcov pri elitnej afganskej divízii špeciálnych síl boli popri Američanoch vybratí práve Slováci.   



Okrem iného ste napísali aj knihu memoárov Kookaburru po slovensky spievať nenaučíš...
V roku 1994 som pracoval v denníku Pravda, keď mi niekto zatelefonoval. Predstavil som sa mu a ten dialóg sa začínal asi takto: Vy ste naozaj Pavol Vitko? Aj ja som Pavol Vitko. To je výborné. Veď my sme jediní Pavlovia Vitkovia na svete. Chcem vás preto spoznať. V poriadku, som reportér, veľa cestujem, takže popri nejakej služobnej ceste po Slovensku sa u vás zastavím, odpovedal som mu. Nie, to nebude na takú krátku cestu. Ja žijem v Austrálii, v Brisbane. Musíte priletieť sem. Ale aspoň na tri mesiace. Aby sme si to poriadne užili, znela odpoveď. Viete čo, za pár týždňov je 1. apríl, odložte si preto tie čudné žarty na Deň bláznov, odvetil som mu už  namrzene. Nie, nie, neskladajte. Zavolajte na austrálske veľvyslanectvo do Viedne. Alebo na slovenské do Canberry. Tam ma poznajú. Povedia vám, že som, že existujem. A zajtra sa ozvem... A tak som sa dozvedel, že Dr. Pavol Vitko bol finančný riaditeľ najväčšej austrálskej stavebnej spoločnosti, tajomník Združenia austrálskych Slovákov v Queenslande, spoluzakladateľ slovenského rozhlasového vysielania v Brisbane, tamojší rotarián a v Brisbane už bola po ňom pomenovaná ulica. Fascinujúce je to aj preto, lebo do Austrálie utekal po prevrate v roku 1948 ako organizátor sociálnej demokracie na Liptove a mladý člen vedenia ružomberských celulózok a papierní bez akýchkoľvek prostriedkov. Len s veľkými ambíciami, ktoré už nemohol naplniť doma. Aj keď bol odo mňa o dve generácie starší, na dve desaťročia sa stal mojím najdôvernejším priateľom. Pri jednom spoločnom výlete si dal z recepcie hotela doniesť do apartmánu ostrý nôž, narezal si kožu na predlaktí, ja na malíčku a tak som sa stal jeho „pokrvným“ synovcom. Skrátka, bol to energický, životaschopný a stále dopredu kráčajúci borec, otec troch detí a nezlomný muž. Bohužiaľ, túto jar ako 92-ročný zomrel. Našťastie, vlani spomenutú knihu o jeho dynamickom živote vydala Matica slovenská, takže sa z nej stihol tešiť.

Katarína Kližanová Rýsová
Foto: archív Pavol Vitko

- - Inzercia - -