Dnes je štvrtok, 20.september 2018, meniny má: Ľuboslav, Ľuboslava
Čas čítania
9 minutes
Zatiaľ prečítané

Ján Gordulič v úprimnom rozhovore: Mám všetky symptómy syndrómu vyhorenia

august 14, 2018 - 16:16
Skôr narodení v ňom stále vidia charizmatického poštára Jana, mladšie ročníky rozosmieva spolu s ostatnými kolegami svojimi Silnými rečami. JANO GORDULIČ je vtipná kopa, no keď príde na kritiku, začína od seba a úprimnosťou nešetrí.

Aké máte leto?

Užívam si ho, máme ho trochu voľnejšie. So Silnými rečami aj Ťažkým týždňom máme prázdniny, takže mi ubudlo dosť roboty, a to som potreboval. Badám na sebe, že mám všetky symptómy syndrómu vyhorenia. Už v júni som cítil k čomukoľvek, čo sa práce týkalo, nechuť v žalúdku. Nič ma nezaujímalo, nič som nechcel vidieť, počuť, čítať. Dokonca som sa pristihol, že si na internete hľadám, koľko stojí zvárací kurz. Alebo som zistil, že by som si chcel urobiť vodičák na autobus. Začíname desiatu sezónu Silných rečí, ale teraz sa ešte snažím neriešiť prácu, len robiť obľúbené veci.

Syndróm vyhorenia vo vašom veku a v tejto generácii nie je nič mimoriadne, týka sa mnohých...

Mám pocit, že je toho naozaj veľa a cítim sa vyhorene. Silné reči narástli, treba sa im venovať denne, máme osemnásť komikov, riešime produkciu vystúpení, firemné eventy, produkujem televízne Silné reči, vyrábame vtipné virálne videá... Všetko si pýta svoj čas, je toho veľa. Počas leta sa chcem z toho vystrábiť a vyvetrať si hlavu.

Ste známy aj ako seriálový scenárista, pracujete aj na seriálovej tvorbe?

Seriálová tvorba ma momentálne nezamestnáva vôbec. Chystáme nové relácie, ktoré by sme chceli ponúknuť televíziám, ale seriály z toho vypadli. Tomu sa musí človek venovať naplno. Málo scenáristov je hotových, nedajú sa zvesiť z klinca so slovami – poď so mnou písať seriál. Keď chcete písať vtipný scenár, potrebujete človeka, ktorý ovláda remeslo, a vtip by mal byť nadstavbou, a to je ešte ťažšie. Na druhej strane ich sledujem a teším sa, že seriálom na Slovensku svitá na lepšie časy. Naši, Prázdniny či Hotel boli super, no nemenej ma baví aj naša dokumentárna tvorba, veľmi sa mi páčili Fetiše socializmu. Radosť mám aj z filmov, ktoré sa nám v poslednom čase veľmi daria.

Z vlastnej skúsenosti viem, že písanie je nákazlivé, nemáte niečo ako scenáristický pretlak?

Nie. Možno aj preto, že denne toho musím veľmi veľa prečítať. K tomu všetkému na sebe pozorujem problém, ktorý musím začať okamžite riešiť, a to je pozeranie do telefónu. Nezmyselné instagramy, facebooky, klikám na všelijaké minútové videá... Žerie to čas, ale aj kapacitu ľudského vnímania. Začínam cítiť, že nevnímam tie podstatné veci a témy.

Stand up šou Silné reči sa za desať rokov stali neprehliadnuteľnou značkou, stále hľadáte nových komikov?

Áno aj nie. Kedysi sme nevedeli pokryť vystúpenia, ktoré sme mali, potom sme mali obdobie, keď sme nevedeli dať komikom dostatok práce. Teraz je to vo vzácnej rovnováhe. Najlepší majú asi päť vystúpení do mesiaca, myslím, že sú všetci spokojní.

Vy ešte „standupujete“?

Málo. Ostatní komici sa mi smejú, keď im hovorím nejaké pripomienky k ich stand upom, podpichnú ma, kedy ja znova niečo napíšem. Vystupujem raz, dvakrát do mesiaca, vyberám si. No teraz v septembri sa chystáme do New Yorku a Chicaga, kam sme dostali pozvanie so Silnými rečami. Už sa teším, ako si v Amerike vychutnám svetovú stand up špičku.

Aký humor je vám proti srsti?

V humore treba udierať smerom hore. Nerobíme si srandu z vecí, za ktoré ľudia nemôžu, z hendikepovaných, zo slabších, chudobných, z nehôd. Ale keď je niekto iba sprostý, toho si podáme.

Viete povedať, kde je pomyselná hranica medzi humorom a trápnosťou?

Je rozdiel medzi trápnom a trápnom. Aj trápnosť vie byť megavtipná a na publikum funguje výborne. Nechceným trápnostiam sa niekedy nevyhneme preto, že „netrafíme“ humorom ľudí sediacich v publiku. Keď je niekto upätý a príde na nás s predsudkami a postojom – no dobre, tak ma teraz rozosmej, Gorduličko, toto naladenie sa veľmi ťažko preráža. Keď sa niekto nechce smiať, tak sa nebude smiať a nič s tým nenarobíme.

Kedy vám nebýva do smiechu?

Keď mám veľa práce. Vidíte, naozaj riešim prepracovanosť a vyhorenie. Podľa mňa človeku nie je do smiechu, keď pre stromy nevidí les. Občas sa mi to stáva a stáva sa mi to aj pri mojej manželke Lucii. Som zlý, nedotklivý, lebo si neuvedomujem, že vec, o ktorej si myslím, že je najdôležitejšia na svete, je úplná banalita. Veľmi by som chcel nemať tieto stavy...

Myslíte si, že je s vami ťažký život?

Nie je to jednoduché, no Lucia sa tomu našťastie smeje. Kamarátky sa jej často pýtajú, aké je to žiť s komikom, predpokladajú, že je to jedna veľká zábava, ale ona vie o tom svoje.

No predsa, nikdy si na Lucii netestujete, čo je a čo nie je vtipné?

To už nemôžem robiť na nikom, všetkých to otravuje. Navyše Lucia je veľmi zlý tester, pretože sa smeje skoro na všetkom. Asi aj preto sme manželia, smeje sa mojim hlúpym vtipom. Niekedy dostáva záchvaty smiechu z úplných hlúpostí, a to je nepoužiteľný človek na testovanie humoru (Smiech.).

A na čo ste ju zbalili? Tiež na humor?

To skôr ona zbalila mňa alebo sme sa zbalili vzájomne. Poznala ma a asi si myslela, že so mnou bude stále zábava. No a samozrejme, ja som ju zbalil na klamstvo, že som vtipný, uvoľnený, veselý a bezstarostný človek. Pritom som háklivý perfekcionistický debil. S chalanmi v stand upoch si  dávame prezývky. Tomáša Hudáka, ktorý nemá vlasy, voláme MC Plešer, Gabo Žifčák je zase Labuda mladší a ja mám prezývku Empat roka. Prvoplánová empatia mi nič nehovorí, moje okolie už vie, že keď potrebujú poľutovať, u mňa nepochodia. Lucii sa to však snažím kompenzovať.

Manželmi ste skoro rok, splnilo manželstvo ako inštitúcia vaše očakávania?

Nemal som žiadne očakávania, úprimne poviem, že som sa ani nikdy ženiť nechcel. Nemal som to zahrnuté v životnom pláne. No videl som na Lucii, že by si svadbu v krásnych šatách priala a chcela si ju užiť.

Tak ste sa obetovali..

No obetoval... Dva roky dozadu som mal debatu s mojou mamou, v rámci ktorej sa ma spýtala, či sa chcem oženiť. Vtedy som jej povedal, že sú to podľa môjho názoru len vyhodené peniaze. Povedala mi – neopováž sa, to musíš urobiť z úcty k tej žene, musíš si ju vziať. Tak som poslúchol. Svadbu sme mali peknú, užili sme si ju. Manželstvo dodalo nášmu vzťahu akúsi vážnosť a akoby sme sa jeden o druhého viac starali. Je to pekné.

Mamina vám často zvykne prehovárať do duše?

Áno, snaží sa o to. Minimálne raz do mesiaca vystihne konšteláciu planét, keď som ochotný si niečo vypočuť a zamyslieť sa nad tým. Ale viete, mám tridsaťosem rokov, svoj život, niekedy vidím, že rady, ktoré sa mi snaží dať, sú z jej sveta a nie sú aplikovateľné do toho môjho. Ale keď sa porozprávame hlbšie o nejakej téme, tak je to fajn. Hoci, čo sa manželstva týka, nemám pocit, že ona by mi mohla v niečom radiť. Nedá sa povedať, že by mala recept na to, ako si udržať šťastný vzťah. Nikdy som doma nevidel nejakú funkčnú rodinu, nevyrastal som v nej a v tom vidím občas problém. Nevidel som situácie, keď sa otec s mamou pohádali a znova uzmierili, keď všetko bolo zase dobré a nenastal koniec sveta. Toto sa musím učiť sám.

Zmysel pre humor ste zdedili po mame alebo po otcovi?

Z oboch strán. Aj keď otec bol vtipkár, po ňom som podľa mňa zdedil svoj flegmatizmus, na niektorých veciach mi naozaj nezáleží. Nemusí byť ustlaná posteľ a uprataný byt za každých okolností. Po mame mám zase nadhľad nad vecou, ktorým dokáže pomôcť a poradiť iným.

Čo sa Ťažkého týždňa týka, občas mám pocit, že vám v ňom nič nie je sväté. Zaujíma ma však druhá strana mince, aké sú témy, do ktorých sa nikdy nechcete púšťať?

Párkrát prišla reč na to, či ideme dávať priestor pseudožurnalistom, ktorí vykrikujú na internete, no povedali sme, že nebudeme podporovať tento smer nežurnalistiky. Niekedy niečomu jednoducho priestor dať nechceme.

Vzhľadom na to, čo všetko odznelo v rámci Ťažkého týždňa, stretli ste sa niekedy s vyhrážaním, zastrašovaním?

Nie. Jedine keď urobíme diel, v ktorom spomenieme Kotlebu, zvyknú mi napísať slušní občania, čo vyžadujú od Rómov, aby sa správali slušne. Mne píšu, že na mňa čaká kandeláber a iné slušné vyjadrenia. Zabavia sa, keď si robíme zábavu z Bugára či Fica, ale keď spomenieme Kotlebu, je zle.

Čo sa slovenského humoru týka, vidíte v niečom dieru na trhu?

Podľa mňa tu chýba niečo na štýl „Roast show“. V Amerike sa robia veľké šou, kde sa posadí celebrita veľkého formátu, ktorá niečo znamená a je schopná sa brániť, oproti nej si sadne osem komikov a postupne sa striedajú, nakladajú jej a ona im to v závere vráti. No a chýba nám dobrá Nočná šou – Late night show. A tiež by som prijal trošku vylepšené Sedem s.r.o., kde by boli ľudia našej generácie a chýba nám politická satira. Ľudia, ktorí sú pri moci, si už odvykli od toho, že sa do nich rýpe, od čias Milana Markoviča a Apropo TV, kde sa do nich vŕtalo vo veľkom.

Máme podľa vás momentálne niekoho, koho humor pretrvá tak, ako to bolo napríklad v prípade Lasicu a Satinského?

Títo dvaja skvelí páni to mali jednoduchšie, najmä tým, že v dobe, keď pôsobili, bol jeden televízny kanál. Sú to legendy, no myslím si, že ľudia ako Mišo Kubovčík, Zuzka Šebová, Peťa Polnišová majú za sebou kultové úlohy, ich jediný hendikep by mohol byť, že si nepíšu všetky veci sami. Bude to, samozrejme, iné, nebudú to veľké variétne programy ako od Lasicu a Satinského. No dnes sa mladí ľudia naučili jazyky a zrazu našli konkurenciu na celom svete. Uvidíme, možno o tridsať rokov sa budeme smiať na komikoch zo Silných rečí. Sú talentovaní a multifunkční, vedia písať, hrať...

Dá sa na Slovensku z humoru vyžiť?

Áno. Myslím, že keby našim „standupistom“ padli všetky ostatné aktivity, krásne vyžijú z týchto vystúpení. Tí, čo vedia moderovať aj moderujú. Vtipní moderátori sú mimoriadne žiadaní.

Nie je tajomstvom, že vaša mama je známa dabingová režisérka, skôr by ma zaujímalo, či sa to obrátilo proti vám a dívali sa na vás ako na protekčné dieťa.

Pre tých, čo si chcú „zahejtovať“, je to jeden z prvých argumentov – mamičkin synáčik. Mama mi pomohla, to áno, ale nie v zmysle – toto je môj syn a vy ho musíte vziať... Nie. Mal som rád jazyky, miloval som angličtinu, no do toho, aby som mohol prekladať seriály, som sa musel sám natlačiť. Mama bola tá, ktorá ma pol roka odmietala. Keby som bol neschopný, tak každá pomoc niekde skončí...

Čo sa vám vybaví, keď sa po rokoch povie Pošta pre teba?

Denne sa s tým stretávam. Každý deň sa nájde niekto, pre koho som poštár Jano. Vedel som, do čoho idem a budem ním podľa mňa do smrti. Boli to krásne časy, Pošta pre teba mi dala fantastickú životnú príležitosť. Dokrútky sme nakrúcali štyri dni do mesiaca, štúdio dva dni. Dokopy šesť dní, za ktoré som dostal veľmi slušný mesačný plat. A ďalších vyše dvadsať dní v mesiaci som mohol rozmýšľať, čo chcem robiť, randiť, písať si svoje veci... Poštára Jana som robil sedem rokov, sám som po tomto čase požiadal o uvoľnenie. Vtedy som už písal scenáre, robil stand up, pozícia televízneho poštára mi už nevyhovovala.

Mali ste veľa fanúšikov, starší ľudia k vám ešte zvyknú tak starorodičovsky pristupovať?

Áno, spomenie si na to veľa ľudí, ale aj tí postupne odchádzajú... S Poštou pre teba som skončil pred ôsmimi rokmi.

V rámci tejto práce ste sa stretávali s ľuďmi rôznych sociálnych skupín, precestovali ste celé Slovensko i Česko. Dalo vám to viac porozumenia aj v ľudskej rovine?

Samozrejme, dalo mi to veľmi veľa. Babka pracovala ako predavačka v potravinách, časom sa prepracovala na vedúcu, dedo skončil deväťtriedku a robil vodiča na miestnom národnom výbore. Som z robotníckej triedy. Na začiatku som s niektorými ľuďmi nevedel komunikovať, musel som sa to programovo naučiť. Problém bol, že sme za nimi prišli, namierili sme na nich kameru, oni sa zľakli, lebo nevedeli, že prídeme, a ja som mal minútu a pol na to, aby som z nich niečo dostal. Za ten čas som sa musel naučiť vytvoriť atmosféru, aby mali pocit uvoľnenia, aby vôbec niečo povedali a aby naozaj prišli do štúdia. Nemôžem povedať, že by som sa nejako ponáral do príbehov, nakrútili sme ich asi 1 200, no vďaka nim som pochopil, že ani peniaze, ani vzdelanie, ani vysoká pozícia vo firme šťastie neprinesú a že úspech sa dá merať tisícimi metrami. Môžete byť dobrá mama, dcéra, učiteľka, priateľka...  Myslím že Einstein povedal, že keď budete hodnotiť dážďovku v lezení na strom, bude neúspešná a mal pravdu. Medzi vzdelanými ľuďmi som stretol rasistov veľkého kalibru a medzi ľuďmi, o ktorých by si mnohí pomysleli, že budú mať predsudky pre to, že sú nevzdelaní, presný opak. Naučil som sa neodsudzovať a nehodnotiť ľudí skôr, ako ich spoznám.

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -